reklama

moja NEMOC - NICA

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Bystrica Hope

„Myslíte, že nemocnice majú pamäť na spomienky?“,odznela dnes táto zaujímavá myšlienka v mojom obľúbenom seriály Frasier.Aj keď je to absurdné, zaujala ma táto otázka. Hneď som si totiž predstavil, žeči by si na mňa moja nemocnica vôbec spomenula. Veď napokon, naše mesto,v ktorom nemocnica sídli, nie je až také malé a o okrese radšej aninehovorím. Pamätala by si teda na mňa?Nechcem sa podceňovať, že som nevýrazný typ, ale veľmi o tom pochybujem.

Zvláštne je však to, že čo sa týka spomienok na našu nemocnicu, takv tom ja nemám žiaden problém. Nepamätám si snáď iba krátke obdobie: odsvojho narodenia až po vtedy, keď už som vedel, čo je injekcia a že ma tobude bolieť. S nemocnicou ma spája veľa spomienok. Často som bývalhospitalizovaný. No nebojte sa, nikdy som však nebol nejako vážne chorý.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ja som ibavypočítaná sviňa. Už ako malé chlapča som zistil, že ležať na nejakomnemocničnom oddelení, nie je až také zlé. A tak som si každým rokom aspoňdvakrát, vyhľadal nejakú neduhu. Samozrejme, že nie vždy to bolo ľahké. Zohnaťnákazlivú nemoc, nie je také jednoduché ako si voľakto myslí. Väčšinou je todlhý proces, na ktorý mať treba oceľovú trpezlivosť a silný žalúdok. Častosom preto robil všetko, čo som len mohol: neumýval som si ruky, keď bolo treba,tak som sa chabo obliekal, navštevoval som chorých spolužiakov u nich doma(akože im idem doniesť domáce úlohy, no skutočnosť bola úplne iná), za poslednépeniaze som si kupoval nanuky a lízal som ich aj v tom najväčšommraze a jedol som čo najmenej ovocia a zeleniny. Avšak, priznám sa, žečasto som ochorel aj vtedy, keď som sa o to snažil čo najmenej. Noa potom mi už iba stačilo, zájsť na pohotovosť s vysokou horúčkou (tostačí dať teplomer do horúceho čaju) a už ležíte na nemocničnom lôžku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Sú to fajn prázdniny. A čo je najlepšie, tak vásvtedy všetci ľutujú a spomínajú. Skrátka, boja sa o vás. A abyste boli šťastný, tak dostanete každú hračku, na ktorú si spomeniete. Ja som totovšetko vedel a už len preto som mal nemocničné múry, tak veľmi rád.

Človek by čakal, že keď už so mnou začne lomcovaťpuberta a z hračiek vyrastiem, tak sa mi špitál sprotiví. No nie jetomu tak. V období mojej pseudodospelosti som sa nechával hospitalizovaťešte s väčšou radosťou ako predtým. Prečo? Začal som si totiž všímať to,čo som predtým nevidel. Po nemocničných chodbách behali totiž mladé sestričkyv krátkych bielych sukničkách. Myslím, že viacej k tomu dodávaťnemusím. Snáď iba to, že puberta so mnou otriasla veľmi dlho. A tak sombol na nemocničných oddeleniach pečený – varený (alebo naopak?).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Do svojej zrelosti som bol teda na nemocničnom lôžkuzatvorený naozaj veľakrát. Ale musíte uznať, že som mal pádne dôvody.

No priznám sa, že z poslednej návštevy lôžkovéhooddelenia, som už nemal také skvelé pocity. Opäť mi nič takého nebolo, iba somsa potreboval zregenerovať a oddýchnuť si a keďže som na dovolenkunemal peniaze, vybral som sa do nemocnice. Avšak tam ma prešiel všetok humor.Akosi sa to všetko zmenilo alebo som z toho už vyrástol. Ale skôr tipujemtú druhú možnosť. Nikto mi už nekupuje hračky, sestričky začali nosiť akésibiele nohavice a neuveriteľne mi začala liezť na nervy prehnanástarostlivosť. Uvediem príklad: Pokojne som ležal na posteli a snažil som sa dohnať dobedňajší spánok. Zrazu ku mnepristúpila sestrička a opýtala sa: „Prečo ešte ležíš,bolí ťa niečo?“ Odpovedal som jej, že je všetko v poriadku, len že sa michce ešte spať. Sestrička odišla a ja som si sadol na posteľ. Poniekoľkých minútach prišla sestrička ku mne do izby opäť. Doniesla mi desiatu,no pritom sa opýtala: „Prečo sedíš? Bolí ťa niečo?“. Znovu som odpovedal, ženie a že som sa chcel trocha rozhýbať. Sestrička sa zatvárila, žepochopila a zatiaľ, čo som jedol, ona sa len tak ponevierala po izbe.Všimla si, že v šálke nemám čaja tak sa opýtala: „To už si vypil čaj? Necítiš samalátne? Nemáš málo tekutín?“ Usmial som sa nad jej otázkami, ktoré ju očividneveľmi trápili a milo som jej odvetil, že nie. Sestrička odkráčala na malúchvíľku k sesterni a o chvíľu sa vrátila spolu s doktorom, ktorýmal práve službu. Vyšetril ma a zistil, že sa hrbím z ustavičnéhosedenia, dostal som tabletky na malátnosť, aby sa mi ráno lepšie stávalo zpostele a naordinoval mi infúzie, pretože som dehydrovaný. Som asi jedinýčlovek, ktorý ochorel z prehnanej starostlivosti. Skrátka, všetci sme bolizdraví, pokiaľ na svete neboli doktori.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Odtejto udalosti som ten náš špitál akosi nemal chuť navštíviť. Aj keď mi občaszachýbala. Predsa len, spolu sme toho prežili naozaj veľa. A keď takuvažujem, myslím, že si na mňa tá moja nemocnica predsa len trocha pamätá.Napokon, veď som sa tam narodil, videlama vyrastať, pozná môj zdravotný stav lepšie ako ja a možno bude vidieť ajzlomeniny mojich detí (teda, dúfam, že žiadne zlomeniny mať nebudú)... Len jedno dúfam, že ma moja nemocnica neuvidízomierať. To by som asi nezniesol... Aj keď by mi to bolo vlastne vtedy užjedno.

Marek Janičík

Marek Janičík

Bloger 
  • Počet článkov:  36
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Narodil som sa pomerne mladý a za svoj najväčší životný úspech pokladám to, že som vôbec na tomto svete. Žijem v Považskej Bystrici, nehanbím sa za to, ale ani sa s tým nechválim. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu