Bol pekný deň a ja som počúval nový album mojej obľúbenej kapely. Bol naozaj výborný a musím povedať, že mi dokonca tie piesne zlepšovali náladu.
Preto som rádio nechal vyhrávať aj keď som z izby odišiel preč, osprchovať sa. Chcel som, aby aj v kúpeľni bolo počul tie melódie, ktoré som si už pomaly začal spievať a hmkať. Veď určite poznáte ten stav, keď si myslíte, že pieseň dokážete odspievať po prvom počutí, no nakoniec sa pridávate iba na slová typu: yeeah alebo yes, bejbe...
No moja mama mala na intenzitu hlasitosti iný názor a zavolala na mňa: „Kde sa to stišuje? Veď mi to reve do ucha, ako to môžeš takto počúvať...“.
Zakričal som teda na ňu, aby potočila tým kolieskom, ktoré reguluje hlasitosť.
O malú chvíľu sa hudba stíšila a ja som sa mohol pokojne venovať ďalej mojej hygiene.
Keď som sa však po sprche vracal do izby, všimol som si, že mám na nej zatvorené dvere. Keď som ich otvoril, ovalila ma hudba mojej obľúbenej kapely, ktorá však hrala rovnakou hlasitosťou ako predtým.
Nechápavo som sa pozrel na moju mamu, ktorá s pokojným výrazom povedala iba: „Som to nevedela dať slabšie, tak som zatvorila dvere a už to bolo lepšie.“ ... Nechápem, ako sa všetkým rodičom sveta vždy tak ladne podarí obalamutiť techniku.
PS: Keď sme kúpili video a po prvýkrát sme pozreli na videokazete film, tak moja mama sa po skončení filmu opýtala: „A čo je na druhej strane pásky?“... to isté sa opakovalo aj pri kúpe prvého CD a DVD- prehrávača. Podľa mojej mamy je plocha cédečka a devedečka značne nevyužitá, lebo sa tieto záznamové materiály používajú iba na jednej strane... Síce sa tomu teraz smejem, no stavím sa, že o pár rokov na nápad obojstranných cédečok príde nejaký Japonec, ktorý na tom zarobí viac peňazí ako na nápade s Tamagočim... A to, ma naserie zo všetkého najviac.